Súčasná kriminalistika, aj napriek tomu, že je vedou s relatívne dlhšou históriou, všeobecne akceptovanými a overenými metódami, stabilizovanou vedeckou obcou, ako aj mimo samotnej kriminalistiky uznávanými výsledkami, je ovplyvňovaná opakovaným pôsobením rozdielnych, niekedy i rozporných názorov na jej systém a predmet, ale i spoločenskú funkciu a metódy.
Jeden z významných vplyvov na súčasnú kriminalistiku je vyvolaný vznikom a rozvojom policajných vied. Je to celkom logické, minimálne ak si uvedomíme, ako proces konštituovania policajných vied prebiehal a ako prebieha ich súčasný vývoj, aký je obsah tohoto procesu, ale i personálne zabezpečenie či iné jeho charakteristiky. O samotných policajných vedách je však možné tvrdiť vo vzťahu k názorom na ich predmet, metódy i systém v oveľa väčšej miere to isté, čo sme povedali v predchádzajúcom o kriminalistike. Celkom oprávnene, pretože policajné vedy sú v svojej podstate aj oproti kriminalistike oveľa mladšie.
Rozvoj bezpečnostných, z nich predovšetkým policajných činností bol v minulosti v našich, ale aj v európskych podmienkach tradične naviazaný na rozvojové tendencie prevládajúce v kriminalistike. Relatívne extenzívny rozvoj kriminalistikou formulovaných znalostí začína byť v poslednom čase pociťovaný ako relatívne veľmi široký a logicky sa objavujú korigujúce prístupy, ktoré by presnejšie vymedzili predmet jej záujmu, prípadne novú delimitáciu výskumných aktivít vo vzťahu k iným vedným a praktickým odborom. Takýto vývoj nie je samozrejme bezbolestný a je, ako to už býva, viazaný často aj na osobnosti a ich orientáciu v súvislosti s ich predchádzajúcimi teoretickými či praktickými osobnými skúsenosťami. Aj kriminalistika musí tieto tendencie vnímať pozitívne a rozvojovo, všímať si ich, prípadne korigovať, nie však zamietať, hoci aj v dobrom „sebaobrannom úmysle“. Veľmi často sú tou kolíznou oblasťou policajné a bezpečnostné činnosti, na poli ktorých sa stretávajú predmety záujmu kriminalistiky a iných vied.
V poslednom desaťročí, v snahe pokryť potreby policajných a bezpečnostných činností, sa objavujú koncepcie, ktoré nadväzujúc na nedávnu i dávnejšiu minulosť vytvárajú podmienky na vznik a rozvoj policajných vied. Častejšie sa v odborných kruhoch hovorí o policajných vedách, ktoré sú niekedy označované ako skupina „praktických vied“ o činnosti a riadení polície.
Dovolíme si konštatovať, bez ohľadu na ďalší vývoj týchto koncepcií a ich obsah, že jednou zo základných častí ich predmetu záujmu sú a budú „utajované a neutajované činnosti policajné a bezpečnostné“, ktoré sa aj v praktickej rovine ich realizácie označujú najčastejšie ako operatívne, trestno-procesné a poriadkovo-správne, prípadne preventívne policajné činnosti - a z ich obsahu vychádzajúce jadro vedeckých disciplín nazývaných komplexne policajné vedy. Tieto činnosti svojím obsahom a potrebou ich existencie patria v každej krajine medzi esenciálne policajné aktivity, ale napriek tomu bývajú zakrývané rôznou úrovňou a stupňom utajenia, najčastejšie z dôvodov „ochrany pred vyzradením zločinu - najmä organizovanému“, ale aj pod vplyvom tradícii „policajnej a bezpečnostnej kultúry“ organizácií, ktoré ich realizujú, či z dôvodov nedostatočného záujmu o ich teoretické spracovanie. Takýto prístup bránil a bráni výmene informácii medzi odborníkmi i vedeckými kruhmi v tejto oblasti, nie však reálne v rozvoji trestnej činnosti. Realita života však aj tieto bariéry prekonáva a mnohé z postupov a inštitútov aplikovaných v policajných činnostiach sú postupne implantované do zákonov, ale hlavne analyzované a sumarizované v rámci policajných vied a takto sprístupňované poznávaniu relatívne širokej verejnosti. Medzi základné postupy, ako si ujasniť obsah a možnosti ďalšieho rozvoja vied zaoberajúcich sa policajnými a bezpečnostnými činnosťami, je ich systémová analýza.
Výraznejšie problémy vo vzťahu kriminalistiky a policajných vied sú spôsobené podľa nášho názoru problémom personálneho prepojenia, či skôr identity vedeckej obce. Mená ako Porada, Šimovček, Musil, Krajník i niektoré ďalšie radíme v slovenskom i českom kontexte ku najvýznamnejším v kriminalistike, ale súčasne sa významne podieľali a niektorí dodnes podieľajú na zakladaní a budovaní vied policajných. Toto prepojenie má nesporne tiež významný a možno povedať že nie vždy jednoznačne akcelerujúci a dostatočne diferencujúci vplyv na vymedzenie obsahu, predmetu i metód policajných vied a kriminalistiky. Tým v žiadnom prípade nechceme znižovať ich význam v oboch oblastiach a „zaplať pánboh, že boli a sú“. Značné rozdiely v chápaní predmetu, objektu, obsahu, metód i systému policajných vied sa odrážajú aj v medzinárodnom kontexte, kde prebiehajú rovnako intenzívne snahy o konštituovanie ich celkovej koncepcie a rozvoj jednotlivých problémov s nimi súvisiacich.
Ďalšou významnou rovinou je rovina metodologická, keď vzájomné vplyvy a niektoré konštrukcie sú predovšetkým preberané z kriminalistiky, či už po čiastočnom alebo takmer žiadnom korigovaní. Ako príklad možno uviesť otázku kriminalistickej metodiky, ktorej predmet skúmania sme v slovenskej koncepcii - ako aplikáciu výsledkov poznatkov kriminalistiky na predmet činnosti policajných vied - odčlenili z predmetu kriminalistiky. Dá sa povedať, že rozvoj v minulosti tretej časti kriminalistiky sme „odovzdali“ do správy a kompetencie niektorým policajným vedám - najmä teórii vyšetrovania, teórii operatívnych činností, teórii poriadkových činností, ale aj predmetom činností jednotlivých policajných služieb. Metodologický dôsledok je jasný a vyplýva z prenosu obsahu kriminalistickej metodiky, buď priamo, alebo sprostredkovane. V rovnakom duchu je možné nájsť i niektoré ďalšie paralely o vzájomnom metodologickom pôsobení.
Policajné vedy samotné majú aj v rámci konštituovania svojho predmetu i jemu odpovedajúcich metód isté problémy. Mnohí autori spájajú obsah a predmet policajných vied s policajnými službami, ktoré sú v rôznych krajinách rôzne štruktúrované, a nie s policajnými činnosťami, ktoré podľa nášho názoru tvoria predmet záujmu policajných vied. Tak napríklad Krajník charakterizuje z tohto pohľadu obsah policajných vied ako vied, ktoré spravidla kopírujú policajné služby.
Policajné vedy chápeme ako skupinu vedných disciplín, ktorých obsah, predmet skúmania a objekt, na ktorom toto skúmanie realizujú, je úplne oddelený od predmetu kriminalistiky a ktorý tvoria policajné činnosti. základnú kategorizáciu policajných činností - častejšie ich základných smerov, podáva v notoricky známych dielach prakticky každý z tvorcov prvotných teórií (Filák, Porada, Berži...), ktorí sa otázke policajných vied venuje. My akcentujeme štruktúru smerov policajných činností, ktorú sme už uviedli vyššie:
Na základe tejto štruktúry potom môžeme definovať obsah i ostatné atribúty policajných vied. Môžeme hovoriť tak o istom jadre policajných vied - označovaných ako základné teórie:
Pokračujúc v tejto koncepcii tvoria druhú vrstvu policajných vied vedy aplikované:
policajná psychológia, policajná etika, policajný manažment, policajná lingvistika, policajná pedagogika, policajné právo, policajná profesiografia...
Tretiu vrstvu policajných vied tvoria poznatky príbuzných a blízkych vied, ktoré ale doteraz nevytvorili samostatné teórie pre policajné činnosti, a sem radíme poznatky kriminalistiky, väčšinu právnych oblastí, sociológiu, filozofiu...
V žiadnom prípade ale nie je možné doložiť významnosť jednotlivých vrstiev pre policajné činnosti osamotene. Ich význam je práve v komplexnosti využitia poznatkov zo všetkých vrstiev pre všetky oblasti policajných vied, a teda i pre smery ba až po jednotlivé policajné činnosti, operácie, zákroky a úkony.
Pre principiálnu orientáciu vo vymedzených hlavných smeroch policajných činností pre konkrétny obsah policajných činností, je rozhodujúci charakter činnosti bezpečnostných a policajných organizácii a obsah legálne definovaných základných úloh jednotlivých bezpečnostných zborov - teda ich právny základ. Charakter bezpečnostných a policajných činností sa prejavuje predovšetkým v inštitucionálnom základe činnosti bezpečnostných a policajných organizácii, ich služieb, zložiek i jednotlivých pracovníkov. Predmetom skúmania policajných činností sú javy reálneho sveta, ktoré podstatne ovplyvňujú ich prípravu a priebeh, ale najmä úspešné využitie získaných výsledkov. Predmetom skúmania by mali byť aj informácie, ktoré o ich obsahu existujú z minulosti. Rovnako predmetom výskumu sú aj názory bezpečnostných špecialistov činných v skúmanej, alebo príbuzných oblastiach, ale tiež názory iných bezprostredne zainteresovaných osôb.
Objektom výskumu je špecifický systém bezpečnostných, najčastejšie policajných činností, ktorý je nemateriálnej povahy a je realizovaný v rozsahu a spôsobom, ktorý je čiastočne upravený a obmedzený právnymi normami a čiastočne metodickými doporučeniami pripravenými na základe predchádzajúcich praktických poznatkov, čiastočne teoreticky spracovaných.
V najvšeobecnejšej rovine vzťahujú - aj keď s obmedzením nepresného ohraničenia, Porada, Krajník a Rak - pojem policajná veda na predmet polície ako inštitúcie (Police), policajné chovanie v rámci policajných situácií (Policing), policajné teórie nutné pre zvládnutie policajných situácií na základe zhodnotenia nutných policajných informácií a identifikácie policajných činností (Police Theory) pomocou metód teoretického a empirického výskumu (Police Research).
Jednotlivé policajné vedy, a to jednak tie, ktoré sme uviedli vyššie ako jadro policajných vied, ale aj aplikované policajné vedy právom preberajú v súčasnosti časť pôvodného predmetu kriminalistiky. Je tomu tak predovšetkým preto, lebo za predmet kriminalistiky bola aj v slovenskej kriminalistike považovaná protispoločenská činnosť (častejšie trestná činnosť), niektoré metódy (pátranie, operatívno-pátracia činnosť), a tiež niektoré pôvodné časti kriminalistiky (vyšetrovanie, dokazovanie). Problémy vo vzájomnom vzťahu medzi kriminalistikou a policajnými vedami - ale nielen tu - nastávajú, ak policajné vedy neoprávnene preberajú špecifické kriminalistické metódy , resp. vznik vlastných metód, predovšetkým modifikáciou kriminalistických metód, nedostatočne odôvodňujú a definujú (napríklad vyšetrovacie verzie).
Kriminalistiku chápeme ako vedu, ktorá poskytuje svoje metódy na skúmanie predovšetkým kriminalistických stôp a svoje poznatky o kriminalistických stopách využíva na individualizáciu objektov, ktoré stopy vytvorili. Hľadanie vzťahu kriminalistickej stopy a objektu, ktorý ju vytvoril, je procesnou stránkou kriminalistiky a označujeme ju pojmom „kriminalistická identifikácia“. Tento vzťah sa zisťuje predovšetkým na základe výsledkov kriminalistického skúmania. Kriminalistické skúmanie chápeme ako zisťovanie zhodných znakov kriminalistickej stopy a skúmaného objektu.
Pojmy „kriminalistické skúmanie“ a „kriminalistická identifikácia“ svojím obsahom plne platia aj v kriminalistickej taktike - teda pri skúmaní pamäťových stôp. Všetky kriminalistické metódy a teda aj metódy kriminalisticko-taktické slúžia predovšetkým na kriminalistické skúmanie bez ohľadu na formu, akú nadobúda špecifická metóda kriminalistickej praktickej činnosti v procese jej realizácie.
V uznávanej a dostupnej kriminalistickej literatúre sa vyskytuje veľa rozdielnych vymedzení a názorov na predmet kriminalistiky, ktoré sa od seba na prvý pohľad veľa nelíšia, ale práve nepatrné rozdiely majú podstatný vplyv najmä:
Sme si vedomí toho, že objekt záujmu vedy nie je zároveň jej predmetom skúmania. Vymedzenie predmetu kriminalistiky naráža na množstvo nevyjasnených otázok. Za predmet kriminalistiky, ako každej inej vedy, sú považované entity tohto sveta, ktoré skúma sama kriminalistika a ktoré zároveň neskúmajú iné vedy. Súčasne je možné doložiť, že vzťah predmetu a objektu kriminalistiky nebol v minulosti presne zadefinovaný a často nebol konštatovaný ani rozdiel medzi týmito základnými kategóriami. Predmet kriminalistiky bol do značnej miery ovplyvňovaný „objektmi záujmu“ kriminalistiky, ktorá predstavovala z dnešného pohľadu nielen kriminalistické skúmanie, ale i vyhľadávanie a dokazovanie. Vyhľadávanie a dokazovanie sú predmetom skúmania v teórii vyšetrovania a teórii operatívnych činností v rámci policajných vied. Odhaľovanie trestnej činnosti bolo prisudzované kriminalistike ako objekt jej záujmu. Kriminalistika svojimi metódami prispieva k odhaľovaniu protispoločenských javov, ale nie je to jej objekt skúmania, v tomto prípade je to predmet teórie operatívnych činností v rámci policajných vied.
Niektorí autori zahŕňajú do predmetu skúmania kriminalistiky aj činnosť páchateľa a obete a iné zdroje informácií o udalosti, spôsob páchania a pod., čo je vlastne z pohľadu objektu skúmania v kriminalistike len iné vyjadrenie pre obsah pojmu „kriminalistická stopa.“ Súčasne sú tieto skutočnosti predmetom skúmania teórie operatívnych činností, teórie poriadkových policajných činností, ale napríklad aj viktimológie. Kriminalistika nie je právna veda - svojím skúmaním nerieši žiadne právne otázky. Kriminalistika nie je ani trestným právom, ani jeho súčasťou. Skutočnosť, že podmienkou aplikácie kriminalistických metód je dodržiavanie zákonnosti, ešte neznamená, že metódy trestného práva sú súčasne metódami kriminalistickými, alebo opačne. V súčasnosti sa mnohí autori pokúšajú o koncipovanie predmetu kriminalistiky práve v súvislosti s predmetom policajných vied, respektíve ich čiastkových teórii. Tak označujú za predmet kriminalistiky prvky mechanizmu trestného činu - čo je predmetom kriminológie a teórie vyšetrovania, vzniku informácie o trestnom čine a jeho účastníkoch - čo je predmetom pre teóriu operatívnych činností i teóriu vyšetrovania, prvkoch zhromažďovania, skúmania, hodnotenia a využitia dôkazov - teória dokazovania...
Tak ako to vyplýva aj z vyššie uvedených pokusov definovať predmet kriminalistiky, interdisciplinárnosť kriminalistiky je evidentná a nemožno ju považovať za vedu výlučne spoločenskú alebo technickú. Vzhľadom na historický aspekt vývoja kriminalistiky (paralelný vývoj s trestným právom) je potrebné zdôrazniť, že kriminalistika nie je veda právna ani veda s právnym základom.
Definovať a čo najpresnejšie vymedziť predmet kriminalistiky je nevyhnutným predpokladom pre definovanie ostatných znakov kriminalistiky ako vedy, z ktorých sa odvíjajú všetky dôležité pojmy, vzťahy a funkcie vedy. Ak vychádzame z pôvodnej spoločenskej funkcie kriminalistiky, ktorá svojím vznikom zaplnila chýbajúce miesto spoločenskej potreby aktívne bojovať so zločinom, musíme konštatovať, že pôvodná spoločenská funkcia kriminalistiky sa s časom a najmä vznikom a odčleňovaním príbuzných vied zmenila. Kriminalistika sa dnes zaoberá predovšetkým skúmaním zachovaných prejavov kriminalisticky relevantných udalosti vo forme materiálnej. Týmto zachovaným prejavom hovoríme stopy. Kriminalistika je veda, ktorej vedecký základ vychádza z materiálneho princípu odrazu. Toto vyznávanie materiálneho princípu vyplýva aj z faktu, že vedecké poznanie nie je možné vykonávať inak ako na materiálnom základe.
Oproti iným vedám, ktoré spravidla majú možnosť skúmať objekty, ktoré v danom čase a prostredí reálne existujú, je pre kriminalistiku charakteristické, že vedecky skúma javy a procesy iba na základe nimi zanechaných stôp, teda sprostredkovane. Toto je príznačné aj pre iné vedy ako kriminalistika - napr. históriu, archeológiu. Okrem tejto požiadavky na kriminalistiku je tu ešte jedna významná a totiž potreba. aby kriminalistika svoj objekt skúmania - stopu - individualizovala. Kriminalistická stopa je objektom a v nej uložená informácia je primárnym predmetom záujmu kriminalistickej vedy.
Pojem kriminalistická stopa je odvodený od všeobecného pojmu stopa, ktorý znamená akýkoľvek druh zmeny, ktorá by nasvedčovala o existencii niektorého konkrétneho objektu. Za kriminalistické stopy považujeme iba také materiálne zmeny, ktoré súvisia s danou udalosťou a zároveň ich dokáže kriminalistika skúmať vlastnými kriminalistickými metódami. Typológiu kriminalistických stôp vzhľadom na rozvoj poznania, nepovažujeme za uzavretú. Táto skutočnosť má zásadný vplyv na systematiku metód kriminalistiky. Všetky kriminalistické stopy sú stopy materiálne. Ak vychádzame zo základných foriem existencie hmoty - látky a poľa, za kriminalistické stopy, ktoré sú skúmateľné, považujeme v súčasnosti iba stopy látkových zmien.
V kriminalistike látkové zmeny rozlišujeme podľa určitého stupňa exaktnosti kriminalistických metód, ktoré má kriminalistika k dispozícii na ich kriminalistické skúmanie. Na skúmanie materiálnych zmien látkových využívame prednostne metódy kriminalistickej techniky.
Kriminalistické stopy pamäťové vznikajú procesom zapamätania jednotlivých senzorických vnemov, ktorý prebieha vo vedomí človeka. Výsledkom tohto procesu je kvalitatívna zmena v mozgovej hmote - na úrovni neurónov - teda zmena materiálna, ktorej štruktúru v súčasnosti podrobne nepoznáme, ale na skúmanie jej obsahu má kriminalistika svoje metódy. Pamäťové stopy sú teda zmeny, ktoré, ak súvisia so skúmanou udalosťou, možno považovať za kriminalistické, nakoľko ich kriminalistika dokáže skúmať svojimi metódami - metódami kriminalistickej taktiky. Predmet a objekt skúmania policajných vied sme už v náznakoch vymedzili vyššie. Tu len zhrnieme a zdôrazníme. Predmetom policajných vied sú, ako sme vyššie uviedli - v kontexte širšie ponímaného pojmu policajných vied podľa Poradu, Krajníka a Raka - informácie o inštitucionálnom základe činnosti bezpečnostných a policajných organizácii, ich služieb, zložiek i jednotlivých pracovníkov. Predmetom skúmania policajných činností sú javy reálneho sveta, ktoré podstatne ovplyvňujú ich prípravu a priebeh, ale najmä úspešné využitie získaných výsledkov. Predmetom skúmania by mali byť aj informácie, ktoré o ich obsahu existujú z minulosti. Rovnako predmetom výskumu sú aj názory bezpečnostných špecialistov činných v skúmanej alebo príbuzných oblastiach, ale tiež názory iných bezprostredne zainteresovaných osôb. Objektom, na ktorom sa tento predmet môže skúmať, sú policajné činnosti, operácie, zákroky a úkony.
Imanentnou súčasťou systému každej vedy je systém jej metód. Je tomu tak preto, lebo na skúmanie svojho predmetu má každá veda vlastné metódy, bez ktorých by nemohla zapadať do systému vied ako samostatná veda. Metódy každej vedy, to je ten špecifický príspevok, ktorým konkrétna veda prispieva do systému vedeckého poznávania, popri samotných poznatkoch. Kriminalistické metódy vznikajú vlastným vedeckým vývojom v rámci definovania predmetu a objektu skúmania v kriminalistike, ale aj preberaním a prispôsobovaním metód iných vied. Kriminalistické skúmanie možno uskutočniť iba kriminalistickými metódami. Táto skutočnosť musí platiť samozrejme aj pre metódy policajných vied. Kriminalistická metóda musí spĺňať náročné kritériá:
Zatiaľ čo kriminalistické metódy majú relatívne stálu povahu, postupy ich uplatnenia sú značne variabilné. Voľba konkrétneho postupu závisí predovšetkým od charakteru situácie a možností uplatňovania poznatkov iných vied - predovšetkým policajných a právnych - napríklad pri zisťovaní a previerke signálov, informácií a dôkazov. Súčasťou realizácie metód kriminalistickej techniky i taktiky sú vhodné a odporučené postupy ich realizácie na skúmanie kriminalistických stôp týmito metódami. Tieto však už nie sú samotnými metódami. Taktické postupy vychádzajú z podstaty konkrétnej kriminalistickej metódy a sú vlastné iba tejto danej metóde. Umožňujú jej efektívnu aplikáciu napríklad v policajných činnostiach, súdnej praxi ai. pri získavaní a previerke informácií (dôkazov). Postupy majú teda podstatný význam pre spôsob uplatnenia metód v podmienkach odhaľovania, objasňovania a vyšetrovania konkrétnej trestnej veci. Rovnako však môžu byť využité a čiastočne aj sú využívané vo veciach občiansko-právnych i v iných oblastiach spoločenského života. Ich výber uskutočňuje konkrétny (najčastejšie kriminalisticky vzdelaný) subjekt, na základe čím všestrannejšej, úplnejšej a objektívnejšej analýzy konkrétnej situácie. Využíva súčasne poznatky iných vedných odborov - čo môže byť dôvodom o pochybnosti, či je práve kriminalistická metóda aplikovaná. Pri tejto aplikácii sa nemôže opierať len o poznatky zviazané s tou konkrétnou metódou a musí súbežne uplatňovať zovšeobecnenú skúsenosť kriminalistickej činnosti.
Takáto klasická štruktúra kriminalistických metód nie vždy vyhovuje, a preto sa zdá ako vhodnejšie rozdelenie na :
Pri kriminalistickom skúmaní sa okrem vlastných kriminalistických metód uplatňujú aj metódy iných vied a metódy všeobecno-poznávacie. Uplatňovanie týchto metód je však podriadené aplikácii vlastných metód kriminalistiky.
V problematike metód policajných vied sme zatiaľ v detailnom poznaní výrazne nepokročili. Môžeme však konštatovať, že vyššie uvedené rozdelenie na:
je plne akceptovateľné aj v policajných vedách. Pritom kritériá na hodnotenie metód sú tiež akceptovateľné, samozrejme s dôrazom na charakter policajných - nie kriminalistických - činností. Niektoré pokusy o metodológiu policajných vied, aspoň na úrovni tzv. „jadra policajných vied“, svedčia o možnosti a vhodnosti akceptovať túto štruktúru.
Vzhľadom na jeho význam pre systematické vzdelávanie kriminalistov bol systém kriminalistiky definovaný a konštruovaný najčastejšie autormi učebníc kriminalistiky. Vo väčšine doposiaľ publikovaných názorov môžeme zistiť prístup, kedy systém kriminalistiky bol určovaný na základe rôznych hľadísk, ktoré neboli presne ohraničené. Predovšetkým to bolo rozhodujúcou príčinou, že sa možno v odbornej literatúre stretnúť s rôznymi vymedzeniami systému kriminalistiky.
Rovnako ako v iných vedných oblastiach, aj systém kriminalistiky ako základný atribút kriminalistiky ako vedy vytvára a spoludefinuje - vedno s jej predmetom a metódami - jej obsah i ohraničuje ďalší vývoj. Preto tieto kategórie musia byť logicky prepojené.
Ak akceptujeme pri hľadaní systému kriminalistiky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sa dotýkajú kriminalistických stôp a metód a ich vzájomného vzťahu, potom môžeme súhlasiť s Krajníkom , že: „ak systemizujeme kriminalistiku podľa jej predmetu alebo podľa jej metód, mali by sme dospieť k rovnakému systému. Z uvedeného vyplýva, že systém kriminalistiky musí vychádzať z jej predmetu alebo z jej metód“. Dodávame k tomu, že by mal vychádzať z obojeho súčasne.
Podľa vyššie uvádzaného základného delenia kriminalistických stôp, ale i podľa delenia špeciálne kriminalistických metód môžeme teda definovať základy systému kriminalistky. Keďže časť doteraz akceptovaného systému nazývaná kriminalistická metodika nemá jej vlastné, špecifické metódy , ale využíva podľa nášho názoru metódy všeobecné a metódy iných vied - podľa nášho poznania predovšetkým práve vied policajných, ale je postavená predovšetkým na synchronizovanom využití metód kriminalistickej taktiky spolu a metódami kriminalistickej techniky, môžeme ju z konštrukcie systému vylúčiť. Presnejšie povedané systém kriminalistky funguje úspešne aj bez jej predmetu a metód. Kriminalistická technika skúma kriminalistické stopy látkové. Kriminalistická taktika skúma kriminalistické stopy pamäťové.
Teda súčasnú kriminalistiku možno podľa jej systému rozdeliť na kriminalistickú techniku a kriminalistickú taktiku.
Pri záverečnej analýze vyššie definovaného problému - vzťahu kriminalistiky a policajných vied ako vied veľmi blízkych najmä z hľadiska ich spoločenskej funkcie a najvšeobecnejších cieľov, ktoré sa aj s ich pomocou dosahujú - môžeme konštatovať, že tu skutočne existuje veľké množstvo problémov. Jednak problémov spoločných, najčastejšie súvisiacich s kolíziou predmetu skúmania, ale aj používaných metód. Jednak problémov v rozdielnosti - a to napodiv tiež v rovnakých znakoch - určenia predmetu a definovania objektu, na ktorom sa tento predmet skúma a bude v budúcnosti skúmať, metód, ale i spoločenskej objednávky, ktorú má tá ktorá veda riešiť. Možno tiež nájsť mnohé otvorené otázky vnútri samotných vied.
Tak v širšom kontexte európskom i svetovom možno súhlasiť s Krajníkom , že „v samotnej kriminalistike sa ako problematické podľa nášho názoru ukazuje ujednotenie názorov na kriminalistiku, ktoré pochádzajú z jednotlivých krajín EU, USA a ďalších vyspelých krajín. Nejedná sa iba o problematiku kriminalistickej techniky, kde nie sú jasné hranice medzi kriminalistikou, prírodnými a technickými vedami, ale osobitným problémom je kriminalistická taktika, ktorá je v týchto krajinách často súčasťou trestného práva“. Toto tvrdenie je možné rozšíriť o problémy spojené s označovaním rovnakého predmetu skúmania, aký má kriminalistika pomenovaním forenzné vedy a opačne, kedy je predmet forenzných disciplín zaradený do kriminalistiky.
Rovnaký problém je, že v niektorých z uvedených krajín je dlhšiu dobu ako policajné vedy označovaná samotná kriminalistika, niekedy spolu s kriminológiou, alebo aj v rozsahu vyššie uvádzaného predmetu skúmania, prípadne len ako aplikácia rôznych vied v policajných činnostiach - teda vlastne v našom chápaní len 3. vrstvu policajných vied. Tieto tendencie sú často spojené s historickým vývojom a inštitucionálnym stavom realizácie činností spojených s kriminalistikou i policajnými vedami, ale aj profesijnou a odbornou skúsenosťou autorov.
Môžeme v závere súhlasiac s Krajníkom povedať, že našou snahou je rozvíjať kriminalistiku s využitím všetkých pozitív historického vývoja, ale chceme ísť vedeckými nástrojmi kontrolovanou cestou v otázkach vymedzovania jej predmetu a systému. Preto musíme venovať veľa pozornosti otázkam jednoznačnosti definovania objektu a predmetu skúmania, dovoleným akceptovaným metódam skúmania i praktickej činnosti kriminalistiky ale aj policajných vied. Považujeme ich za rozhodujúce v rozvoji kriminalistiky, ale hlavne v chápaní miesta kriminalistického skúmania v kriminalistike, a využitia jeho poznatkov v systéme iných vied, najmä policajných vied, a im odpovedajúcich praktických policajných činností.
Autor v príspevku ukazuje na význam a aktuálne problémy symbiotického vzťahu kriminalistiky a policajných vied. Logicky vysvetľuje ich vzťah ako vied veľmi blízkych najmä z hľadiska ich spoločenskej funkcie a najvšeobecnejších cieľov. Autor upozorňuje na existenciu veľkého množstva spoločných a súvisiacich problémov, ktoré je potrebné riešiť v kriminalistike i policajných vedách. Sústreďuje sa na vysvetlenie časti spoločných problémov súvisiacich s predmetom, metódami a systémom oboch vied.
Autor des Beitrags weist auf die Bedeutung und aktuelle Probleme des symbiotischen Verhäaltnisses der Kriminalistik und der Polizeiwissenschaften hin. Logisch erklärt erihr Verhältnis als die Wissenschaften, die sehr nahe sind besonders aus dem Geichtspunkt ihrer gesellschaftlichen Funktion und allgemeinsten Ziele. Autor macht auf die Existenz einer grossen Reihe der gemeinsamen und zusammenhängenden Probleme aufmerksam, die man in der Kriminalistik als auch in den Polizeiwissenschaften lösen soll. Er konzentriert sich auf die Aufkärung des Teiles der gemeinsamen Probleme, die mit dem Gegenstand, den Methoden und den Systemen beider Wissenschaften zusammenhängen.