Čtvrtletník Kriminalistika



Číslo 2/2006

Príkaz na zaistenie majetku alebo dôkazov v európskej únii


doc. JUDr. Jozef ZÁHORA, PhD., Katedra trestného práva, Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Dňa 13. novembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon"), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Uvedeným zákonom sa uskutočňuje transpozícia Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (ďalej len "rámcové rozhodnutie") do právneho poriadku Slovenskej republiky, a tým sa preberá myšlienka spolupráce slovenských justičných orgánov s orgánmi iných členských štátov Európskej únie. V Českej republike je čiastočná transpozícia uvedeného rámcového rozhodnutia vykonaná novelou trestního řádu č. 539/2004 Sb. (účinnost od 1. listopadu 2004 a 1. ledna 2005), ktorou sa do trestního řádu zaviedlo ustanovenie § 441 Zajištění a odevzdání věcí a zajištění majetku.

Pre lepšie pochopenie uvedenej problematiky je potrebné načrtnúť históriu vzniku rámcového rozhodnutia, dôvody vydania príkazu na zaistenie majetku alebo príkazu na zaistenie dôkazov v Európskej únii, postup pri vydávaní príkazu, náležitosti príkazu a v poslednej časti načrtávam niektoré perspektívy vývoja v tejto oblasti.

Genéza rámcového rozhodnutia

V súčasnej dobe je kriminalita často páchaná na nadnárodnej úrovni. Hranice jednotlivých štátov pri tom spravidla páchateľom nespôsobujú väčšie problémy. Štátne hranice však tvoria určitú prekážku pri výkone spravodlivosti - pri odhaľovaní a vyšetrovaní týchto trestných činov, prípadne aj pri rozhodovaní o týchto trestných činoch a výkone trestu.

Na pôde Rady Európy boli už od 60. rokov minulého storočia prijímané niektoré dokumenty, ktoré uľahčovali spoluprácu v trestnom konaní. Takými dokumentmi sú napr. Európsky dohovor o vydávaní (1957) , Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959) , Európsky dohovor o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov (1970) a iné.

V rámci Európskej únie v oblasti vydávania je potrebné spomenúť Zmluvu o zjednodušenom vydávaní medzi štátmi Európskej únie z 10. 3. 1995, ktorá priniesla prepracovanú úpravu zjednodušeného vydávania, a Zmluvu o vydávaní medzi členskými štátmi Európskej únie z 27. 9. 1996, ktorá na základe princípu vzájomnej dôvery narušila niekoľko základných princípov vydávania (obmedzenie zásady obojstrannej trestnosti, prielom do zásady nevydávania vlastných občanov, odstránenie pojmu politický trestný čin atď.). Uvedené zmluvy však nevstúpili do platnosti z dôvodu ich nahradenia Európskym zatýkacím rozkazom.

Na zasadaní Rady Európskej únie dňa 15. - 16. júna 1998 v Cardiffe sa niektoré štáty vyslovili za rozšírenie rámca pre širšie vzájomné uznávanie trestných rozsudkov súdov v členských štátoch Európskej únie. V Akčnom pláne z 3. decembra 1998 Rada a Komisia v bode 45/f vyslovuje požiadavku do dvoch rokov od platnosti Amsterdamskej zmluvy iniciovať proces za účelom uľahčenia vzájomného uznávania rozhodnutí a výkonu týchto rozhodnutí v trestných veciach. Práce na vzájomnom uznávaní rozhodnutí v trestných veciach začali v rôznych pracovných skupinách Rady v roku 1999 a v záveroch stretnutia v Tampere sa vyslovila požiadavka, aby vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných a civilných veciach sa stalo základom spolupráce v justičných veciach. V bode 36 uvedených záverov sa uvádza, že tie isté princípy ako pri uznávaní rozsudkov by sa mali použiť "aj na iné rozhodnutia, najmä tie, ktoré umožňujú príslušným orgánom urýchlene zaistiť dôkaz a hnuteľný majetok v trestných veciach."

Následná implementácia princípov z uvedeného stretnutia vyústila do Programu opatrení na implementáciu princípu vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach. Program bol neskôr realizovaný na podnet vlád Francúzskej republiky, Švédskeho kráľovstva a Belgického kráľovstva v Rámcovom rozhodnutí Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii.

Úlohou rámcového rozhodnutia je skvalitniť justičnú spoluprácu v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie formou automatického uznávania a vykonávania rozhodnutí o zaistení majetku a rozhodnutí o zaistení dôkazov (ďalej len "príkaz na zaistenie") vydaných v trestnom konaní justičnými orgánmi jedného členského štátu Európskej únie, justičnými orgánmi iného členského štátu Európskej únie. Rámcové rozhodnutie stanovuje pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a vykoná na svojom území príkaz na zaistenie vydaný súdnym orgánom iného členského štátu v rámci trestného konania. Vykonávanie príkazu na zaistenie sa uskutočňuje medzi členskými štátmi podľa zásady reciprocity - vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov.

Príkaz na zaistenie

Príkaz na zaistenie môže vydať justičný orgán na účely:

  1. zaistenia majetku , ak má byť predmetom prepadnutia majetku, alebo
  2. zaistenia dôkazov.

Pri vydávaní príkazu na zaistenie sa uplatňujú dva režimy:

  1. Všeobecne sa uplatňuje zásada obojstrannej trestnosti - uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie vo vykonávajúcom štáte je možné len v prípade, ak je skutok trestným činom nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu.
  2. Osobitné pravidlá, pri ktorých justičný orgán Slovenskej republiky neskúma trestnosť skutku podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak
    1. sa vykonanie príkazu na zaistenie dôkazov žiada pre skutok, ktorý je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu,
    2. horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno za taký trestný čin uložiť, je podľa právneho poriadku štátu pôvodu najmenej tri roky a skutok bol justičným orgánom štátu pôvodu označený ako niektorý z taxatívne vymedzených trestných činov uvedených v čl. 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

Pri žiadosti o vykonanie príkazu sa justičné orgány stýkajú priamo. Justičný orgán Slovenskej republiky vykoná na zistenie príslušného justičného orgánu vykonávajúceho štátu potrebné opatrenia; na tento účel použije najmä kontaktné body Európskej justičnej siete zriadené v členských štátoch podľa osobitného predpisu. Príkaz na zaistenie a ostatné písomnosti podľa tohto zákona možno zasielať do členského štátu alebo prijímať z členského štátu poštou alebo inou bezpečnou formou, ktorá umožňuje vyhotovenie písomného znenia a posúdenie ich hodnovernosti.

Postup pri vykonávaní príkazu na zaistenie, keď je Slovenská republika štátom pôvodu

Justičným orgánom Slovenskej republiky oprávneným na vydanie príkazu na zaistenie je v súlade s Trestným poriadkom prokurátor, sudca pre prípravné konanie alebo súd. Ak je potrebné zaistiť majetok alebo dôkaz, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, justičný orgán Slovenskej republiky zašle justičnému orgánu vykonávajúceho štátu príkaz na zaistenie takého majetku alebo dôkazu a osvedčenie.

Príkazom na zaistenie sa rozumie príslušné rozhodnutie vydané podľa Trestného poriadku (napr. príkaz na odňatie veci - § 91, príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov - § 95, príkaz na zaistenie zaknihovaných cenných papierov - § 96).

Osvedčenie sa zasiela na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 1 rámcového rozhodnutia; správnosť jeho obsahu sa potvrdí podpisom a odtlačkom úradnej pečiatky justičného orgánu Slovenskej republiky. Ak to považuje justičný orgán Slovenskej republiky za potrebné, osobe priamo dotknutej príkazom na zaistenie sa tento príkaz doručí až po jeho vykonaní justičným orgánom vykonávajúceho štátu.

Osvedčenie obsahuje najmä:

  1. označenie justičného orgánu, ktorý vydal príkaz na zaistenie,
  2. jazyky, v ktorých je možné komunikovať s justičným orgánom štátu pôvodu,
  3. dátum, a ak je to vhodné, referenčné číslo,
  4. účel príkazu (zaistenie majetku, ktorý má byť predmetom prepadnutia majetku alebo zaistenie dôkazov),
  5. opis formálnych náležitostí a postupov, ktoré sa majú dodržať pri vykonávaní príkazu na zaistenie dôkazov (ak je to vhodné),
  6. informácie týkajúce sa majetku, alebo dôkazov vo vykonávajúcom štáte, na ktoré sa príkaz na zaistenie vzťahuje (podrobný opis majetku alebo dôkazov, miesto kde sa nachádzajú, osoba, v držbe ktorej sa majetok alebo dôkazy nachádzajú),
  7. informácie o totožnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podozrivej z trestného činu alebo odsúdenej za trestný čin,
  8. opatrenia, ktoré má vykonávajúci štát prijať po vykonaní príkazu na zaistenie,
  9. trestný čin, ktorého sa príkaz na zaistenie týka,
  10. opravné prostriedky voči príkazu na zaistenie pre dotknuté strany.

Justičný orgán Slovenskej republiky je oprávnený požiadať justičný orgán vykonávajúceho štátu, aby pri vykonávaní príkazu na zaistenie dôkazov dodržal postupy a formálne náležitosti uvedené v osvedčení, ak to vyplýva z právneho poriadku Slovenskej republiky. Je to najmä z dôvodu ich možného následného použitia v konaní vzhľadom na skutočnosť, že právne poriadky členských štátov Európskej únie môžu upravovať osobitné formality a postupy pri zaisťovaní dôkazov, ktoré musia byť splnené pod sankciou neplatnosti dôkazu.

Príkaz na zaistenie a ostatné písomnosti a informácie súvisiace s vykonaním príkazu na zaistenie zasiela justičný orgán Slovenskej republiky v slovenskom jazyku. Osvedčenie zasiela justičný orgán Slovenskej republiky preložené do úradného jazyka vykonávajúceho štátu alebo do jedného z úradných jazykov vykonávajúceho štátu alebo do iného jazyka, s ktorým súhlasí vykonávajúci štát.

Postup pri vykonávaní príkazu na zaistenie, keď je Slovenská republika vykonávajúcim štátom

Justičným orgánom Slovenskej republiky oprávneným na uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie je prokurátor okresnej prokuratúry, v obvode ktorej sa majetok alebo dôkaz, ktorý má byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia nachádza.

Prokurátor okresnej prokuratúry po prijatí príkazu na zaistenie a osvedčenia preskúma splnenie podmienok uznania a vykonania príkazu na zaistenie a uznesením:

  1. uzná príkaz na zaistenie a zabezpečí jeho vykonanie podľa § 9 zákona,
  2. rozhodne o odmietnutí uznania a vykonania príkazu na zaistenie (§ 11 zákona) alebo
  3. uzná príkaz na zaistenie a nariadi odklad jeho vykonania z dôvodu uvedeného v § 12 zákona.

Ak je to potrebné, v uznesení sa zakáže nakladať so zaisteným majetkom. Proti uzneseniu je prípustná sťažnosť. Sťažnosťou nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bol príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom štátu pôvodu. Prokurátor informuje justičný orgán štátu pôvodu o podaní sťažnosti a o výsledku konania o takej sťažnosti.

O sťažnosti rozhoduje sudca pre prípravné konanie okresného súdu, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, a to spravidla do piatich pracovných dní od predloženia veci súdu. Okresný súd sťažnosť zamietne, ak zistí, že nie je dôvodná. Ak sťažnosť nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne uznesením niektorým z uvedených spôsobov.

Ak zaistenie nemožno vykonať z dôvodu, že majetok alebo dôkazy nemožno nájsť na mieste uvedenom v osvedčení, alebo miesto, kde sa majetok alebo dôkazy nachádzajú, nie je uvedené dostatočne presne, prokurátor to bezodkladne oznámi justičnému orgánu štátu pôvodu.

Písomnosti a informácie súvisiace s uznaním a vykonaním príkazu na zaistenie zasiela prokurátor justičnému orgánu štátu pôvodu v slovenskom jazyku. Osvedčenie adresované justičnému orgánu Slovenskej republiky ako vykonávajúcemu štátu musí byť zaslané v preklade do slovenského jazyka.

Vykonaním jednotlivých procesných úkonov súvisiacich s vykonaním príkazu na zaistenie, okrem tých, ktoré môže vykonať iba prokurátor, je prokurátor oprávnený poveriť policajta, ktorý je orgánom činným v trestnom konaní. Ak na vykonanie niektorého úkonu sa vyžaduje rozhodnutie súdu, je prokurátor povinný vykonať potrebné úkony na vydanie takého rozhodnutia; príslušným súdom je okresný súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh.

Justičný orgán Slovenskej republiky rozhodne do 24 hodín od doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia, ak je možné v tejto lehote zabezpečiť podklady nevyhnutné pre rozhodnutie. Ak nie je možné vydať rozhodnutie v tejto lehote, justičný orgán Slovenskej republiky rozhodne bezodkladne po zabezpečení podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie; v odôvodnení uznesenia uvedie dôvody, pre ktoré nebolo možné rozhodnúť v lehote do 24 hodín.

Zaistenie majetku trvá až do doby výkonu rozhodnutia o uznaní rozhodnutia justičného orgánu štátu pôvodu, ktorým bolo vyslovené prepadnutie majetku, alebo do doby zrušenia zaistenia majetku podľa § 19 zákona.

Zaistenie dôkazu trvá až do doby jeho odovzdania justičnému orgánu štátu pôvodu alebo do doby zrušenia zaistenia dôkazu podľa § 19 zákona.

Zrušenie zaistenia majetku alebo dôkazov. Ak justičný orgán Slovenskej republiky ako vykonávajúceho štátu je informovaný justičným orgánom štátu pôvodu, že príkaz na zaistenie bol v štáte pôvodu zrušený alebo rozsah zaistenia majetku alebo dôkazov uvedený v príkaze na zaistenie bol v štáte pôvodu obmedzený, uznesením zruší alebo obmedzí zaistenie majetku alebo dôkazov zaistených na jeho základe.

Ochrana práv tretích osôb. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je vydaním príkazu na zaistenie poškodená alebo iným spôsobom dotknutá na svojich právach, má právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde v štáte pôvodu.

Členské štáty mali prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia do 2. augusta 2005.

Ďalšie perspektívy v oblasti zaistenia dôkazu v Európskej únii

V rámci Európskej únie prebiehajú prípravné práce na zavedenie ďalšieho inštitútu, ktorý by vo väčšej miere umožnil medzi jednotlivými členským štátmi získavať dôkazy. Pracovne sa tento inštitút označuje ako európsky dôkazný príkaz - European Evidence Warrant (EEW).

Bol spracovaný a predložený návrh rámcového rozhodnutia o európskom dôkaznom príkaze na zaistenie predmetov, listín a údajov pre použitie v trestnom konaní, (ďalej len "návrh rámcového rozhodnutia"). Účelom zmieneného rámcového rozhodnutia je implementovať princípy vzájomného uznávania príkazu pre použitie v trestnom konaní medzi jednotlivými členskými štátmi. Návrh rámcového rozhodnutia v určitých smeroch dopĺňa rámcové rozhodnutie o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii; v tom smere, že sa budú dať vymieňať predmety, dokumenty (vrátane výpisov z registra trestov) alebo dáta, ktoré už boli zaistené podľa vnútroštátnych predpisov.

Návrh rámcového rozhodnutia stanovuje, že európsky dôkazný príkaz môže byť vydaný za účelom zaistenia akéhokoľvek predmetu, listiny alebo údaja, ktoré môžu byť použité v trestnom konaní, v správnom konaní, ktorého výsledok môže byť podnetom pre začatie konania v trestnej veci, alebo v konaní o trestných činoch, za ktoré môže byť zodpovedná právnická osoba podľa práva v krajine pôvodu.

Návrh rámcového rozhodnutia ďalej vymedzuje, aké typy dôkazov sa nemôžu získavať. Medzi takéto dôkazy patrí napr. dôkazy, ktoré sa získavajú výsluchom podozrivých, svedkov, znalcov alebo ďalších strán, dôkazy z tela človeka vrátane odberu DNA vzoriek, dôkazy získané odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky, sledovania osôb a vecí alebo monitorovanie účtu v banke.

Ministri spravodlivosti členských štátov na zasadnutí Rady v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí dňa 25. februára 2005 v Bruseli vyjadrili všeobecný súhlas s určitými aspektmi návrhu rámcového rozhodnutia.

Na uvedenom zasadnutí Rady ministri súhlasili so zoznamom 32 trestných činov, pri ktorých sa nebude vyžadovať zásada obojstrannej trestnosti, podobne ako pri európskom zatýkacom rozkaze. Ministri sa tiež dohodli, že v tomto rámcovom rozhodnutí by mala byť zakotvená teritoriálna klauzula "territoriality clause", ktorá by umožňovala členskému štátu odmietnuť vykonať príkaz, ak bol trestný čin spáchaný celkom alebo sčasti na jeho území. Rada tiež prijala návrh Rámcového rozhodnutia na použitie princípu vzájomného uznávania vo vzťahu k peňažným trestom (Framework Decision on the application of the principle of mutual recognition to financial penalties) a Rámcového rozhodnutia na použitie princípu vzájomného uznávania vo vzťahu k príkazom na konfiškáciu (Framework Decision on the application of the principle of mutual recognition to confiscation orders).

 

J. Záhora,
Príkaz na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii
SÚHRN

Národná Rada Slovenskej republiky schválila zákon o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, ktorým sa uskutočňuje transpozícia Rámcového rozhodnutia Rady o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii. Autor v článku poukazuje na genézu vývoja uvedeného rámcového rozhodnutia, dôvody vydania príkazu na zaistenie majetku alebo príkazu na zaistenie dôkazov v Európskej únii, postup pri vydávaní príkazu, náležitosti príkazu a v poslednej časti načrtáva niektoré perspektívy vývoja v tejto oblasti.