Minulé storočie vyvrcholilo výskytom porúch správania s frustračno-depresívnym charakterom, čo sa premietlo aj do kriminálneho spôsobu správania s "hlbšiou" motiváciou k trestnej činnosti, ktoré viedlo majetkovou trestnou činnosťou k nahradeniu strát zo "strádania", či odpoveďou násilnou alebo sexuálne motivovanou trestnou činnosťou za "depresiu". Toto storočie začína v oblasti sociálnej patológie vo väčšej miere práve s poruchami správania jedincov s nediferencovanou, hraničnou (borderline) osobnosťou, ktorá sa vyznačuje motiváciou dyfúznej identity. Rukopis páchateľov delikventnej činnosti s takto štruktúrovanou osobnosťou je zreteľne menej čitateľný. Prejav kriminálneho správania je polyfunkčný, situačne orientovaný na jedinečnú akciu a pritom so stálou tendenciou opakovania (recidívy) s nevyspytateľnými alternatívami konania. Rukopis nejednoznačnej identity sa prejavuje v trestnej činnosti.
Aby sa predišlo kriminalite takto osobnostne štruktúrovaných jedincov medzi mládežou zapadnutých v rôznych subkultúrnych skupinách, je vhodne podporovať socializačné programy, ktoré môžu svojím obsahom a najmä formou, cez emocionalitu ich kognitívne osloviť a nastoliť proces štrukturalizácie nediferencovanej osobnosti. Môže ísť o adekvátnu prevenciu voči prípadnému kriminálnemu zlyhaniu a následnej recidíve. To je dôvod, prečo skúsenosti z penitenciárnej oblasti naznačujú na význam špecifického zaobchádzania nielen pre delikventnú mládež vo výkone trestu odňatia slobody.
Mládež je po stáročia problémom sveta dospelých pre vzájomné nepochopenie starých a nových hodnôt. Tieto sa stávajú predmetom mnohých výskumov, ktorý by mal priniesť viacej jasností a vysvetlenie prejavom nekonvenčného správania. Porozumenie sociálnym javom, vzniku ich príčin, umožňuje, aby sa rozmanitými a účinnejšími opatreniami problémové správanie mládeže socializovalo. To sa týka najmä širokej škály sociálnopatologických prejavov delikvencie. V tejto spoločensky okrajovej oblasti penologický výskum umožňuje všestrannejší pohľad na tých mladistvých, ktorí porušili trestnou činnosťou spoločenské normy a boli potrestaní výkonom trestu odňatia slobody. Môže nielen dávať podnety, vyjadrenia k javom, ktoré sa vyskytujú v penitenciárnych zariadeniach, ale aj na základe zovšeobecnených poznatkov z iných vedných disciplín a vlastných zistení, poskytovať praxi aplikačné doporučenia pre zefektívnenie prostriedkov zaobchádzania predovšetkým s odsúdenými mladistvými osobami. Ich spoločenské ciele sú dané zákonom o výkone trestu odňatia slobody.
Vek mladistvého je vekom hľadania seba samého, svojej osobnej identity. Autori K. Flimel a L. Kišková (2002) z tohto hľadiska zaraďujú v penitenciárnej praxi individuálny prístup k vychovávanému subjektu k najvšeobecnejšiemu a maximálne efektívnemu spôsobu úspešnej výchovnej práce, ktorý je platným pravidlom pedagogiky. Jeho hlavným prostriedkom je program zaobchádzania. Je zameraný na rozvoj osobnosti odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu v súlade s právami a povinnosťami, ktoré sú určené osobitnými predpismi. Program zaobchádzania obsahuje: edukačnú časť, aktivity vo voľnom čase, tréningovú a terapeutickú časť, zamestnávanie a extramurálnu časť. Uvedení autori uviedli štruktúru programu komplexného zaobchádzania s mladistvými odsúdenými, ktoré sa môžu podľa výchovných potrieb individualizovať vzhľadom na osobnosť odsúdeného. Napr. u ťažkých porúch správania mladistvého môžu dominovať v tréningovej a terapeutickej časti (osobitné výchovne postupy) ako sú skupinové sociálno-výcvikové, individuálne poradenské, psychoterapeutické a reedukačné a špeciálno-pedagogické postupy. Zamerané sú na zlepšenie sociálnych zručností, na prehĺbenie sebapoznania, získanie spôsobilosti konštruktívnejšie riešiť interpersonálne a skupinové konflikty a na vytváranie sociálnych kompetencií. V danom prípade ide o špecifické zaobchádzanie vzhľadom na poznanie stavu osobnostného narušenia mladistvého.
Našou snahou je poukázať odborníkom v priamej praxi na možnosť jednoduchým spôsobom vlastnou úvahou diagnostikovať charakter poruchy správania na základe anamnestických údajov, za akých podmienok sa formovala osobnosť mladistvého. Potom sa môže dospieť k individualizovanému spôsobu zaobchádzania a dosiahnuť jeho komplexnosť. O špecifickom zaobchádzaní budeme hovoriť v súvislosti s jeho adresnosťou pri tvorbe nefalšovanej identity osobnosti delikventného mladistvého, jeho spoluúčasti na vlastnom urýchlenejšom ontogenetickom zrení psychickej štruktúry. Týmto sa stáva zodpovedným za seba. Základ prezentovaných poznatkov bol zistený penologickým výskumom pred 17. rokmi a následne doplnený našimi poznatkami z praxe psychologického poradenstva s maladjustovanými jedincami na trhu práce. Tým len dopĺňame názor H. Liškovej (2005, s.2), že "veľmi potrebné sa v poslednom období javí prehodnotenie mnohých cenných poznatkov z interdisciplinárnych výskumov kriminality pred rokom 1989 a nadviazanie na tieto poznatky z hľadiska perspektívnych zámerov v oblasti boja s kriminalitou".
Pod špecifickým zaobchádzaním s delikventným jedincom sa rozumie súbor komplexných vplyvov, ktoré terapeuticky pôsobia na priechodnosť emocionality osobnosti delikventa, aby mohli zmeniť kvalitu prežívania, pripravili, uvoľnili, ale aj vytvorili nové stopy v neurálnom systéme prosociálnymi hodnotami, a tým sa súbežne umožnila zmysluplná výchova, vzdelávanie, nácvik psychosociálnych zručností. V podstate ide o cielený prístup pri ťažkých poruchách správania, kde hlavným zámerom je výchova a prevýchova pri súčasnom použití rozmanitých terapeutických prostriedkov (činnostná terapia, arteterapia, ergoterapia, dramatoterapia, socioterapia, psychoterapia, suportívna terapia a ďalšie).
Špecifický prístup zaobchádzania sa môže tak stáť účinnou súčasťou súhrnu aktivít zaobchádzania nielen u mladistvých odsúdených, ale aj u dospelých; zabezpečenie diferencovaného spôsobu výkonu trestu odňatia slobody, aby sa umožnilo a podporilo odsúdenému podieľať sa vlastnou aktivitou na rozvinutie svojho zmyslu pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine. Pri zaobchádzaní s odsúdeným sa dbá aj na obmedzovanie nepriaznivých vplyvov väzenského prostredia (pozri § 11 pripravovaného zákona o VTOS).
Význam špecifického zaobchádzania pre delikventnú mládež vo výkone trestu odňatia slobody tkvie v tom, že mladý človek v adolescentnom veku je individualizovaným oslovením kreatívne prístupnejší k trvalejším zmenám postojov pri svojej stavbe psychickej štruktúry osobnosti, pretože vývin priamo pokračuje z raného detstva. K detstvu má bližšie než k ideálu dospelého človeka a jeho psychickej štruktúre. Preto sa od osobnosti dospelého z viacero dôvodov odlišuje, hoci somatické rozdiely sú minimálne. Podľa Hartmannovej koncepcie vrodeného JA (Ego) systém dispozícii osobnosti mladého jedinca a priemerne očakávanie prostredia na jeho prejavy je priam otvoreným systémom, kde sa môže adolescent stať objektom prirodzeného ontogenetického zrenia. Čiže je tu priestor pre normálny priebeh zákonitosti vývinovej psychológie. Týmto sa môže presmerovať pohľad na delikventného mladistvého zo statickej pozície psychopatológie optimistickejším smerom vývinovej psychológie. Dokonca "adolescencia nie je len prípravným obdobím či mostom medzi detstvom a dospelosťou, má psychologickú cenu sama o sebe. Zakladá sa v nej pocit autorstva vlastného života, prehlbuje sa vedomie vlastnej hodnoty a jedinečnosti. Je to obdobie, kedy sa človek zvýšenou mierou obracia k svojmu JA." (Bullová, 2005)
Vo všeobecnosti sa z vývinového hľadiska o adolescencii hovorí ako o jednom z najvýznamnejších období v živote človeka, kedy sa mení vzťah mladistvého k okolitému svetu a práve tak sa okolitý svet inak správa k nemu. "Je to rozporuplné a pre samotného dospievajúceho náročné obdobie, kedy sa úroveň fyzickej zrelosti nezhoduje so sociálnou zrelosťou, rola skôr dospelého, ktorej plnenie sa od adolescenta očakáva, nie je odmeňovaná zodpovedajúcim spoločenským statusom a právomocami, ideálne a absolútne hodnoty mladého človeka sú "dehonestované" praktickým zameraním sveta dospelých." (Zimmermannová, Kačáni, 2005). J. Bullová (2005) nazerá na psychologické zákonitosti uvárania seba samého u adolescenta ako na "obraz svojej minulosti, obraz vlastného postavenia v prítomnosti a projekt svojej budúcnosti, obsahujúci i ideálnu predstavu toho, kým a čím sa chce stať. Tieto dva obrazy - sveta a seba samého predstavujú základné regulačné nástroje ľudského konania. Človek sa vo svojich činoch riadi tým, čo verí o svete, a tým, čo verí o sebe samom." Z tohto psychologického pohľadu sa treba strategicky pozrieť v prítomnosti na možnosti, ktoré umožnia zrenie psychickej štruktúry, aby sa mohli súčasne naplniť vo vytvorenom osobnostnom priestore novým obsahom, prehodnotili doterajšie zameranie prosociálnym smerovaním svojej životnej filozofie. Naše tvrdenie, ktoré môžu viesť špecifické zaobchádzanie k trvalejším nápravám porúch správania delikventného mladistvého jedinca, sa opiera o rešpektovanie nevyhnutných podmienok, ktoré sférou svojho vplyvu pôsobia na rozvoj osobnosti. Tieto podmienky sa vzťahujú k prameňom utvárania jedinečnosti identity osobnosti: (A) sociálnej slobode, (B) emocionálnej sfére a (C) morálnym hodnotám. Svojmi bezprostrednými vplyvmi sú žriedlami na dynamické utváranie identity osobnosti aj s vnútornými protirečeniami.
Sféra sociálnej slobody (A) predstavuje konkrétny priestor, v ktorom sa môže dieťa bez obáv pohybovať za prítomnosti láskavej osoby (rodiča) vo vytvorenej priaznivej emocionálnej atmosfére, ktorá mu poskytuje istotu bezpečia a oporu. Má predpoklady pre zapojenie sa do činnosti, napĺňalo očakávania okolia, osvojovalo si žiadané režimové požiadavky, a tým sa učilo hodnotám a spoločenským normám. Sociálna sloboda má mať taký priestor, aby sa jedinec v ňom nielen cítil bezpečne, ale aj toto bezpečie podľa svojich možností poskytoval iným. "Problémoví mladiství potrebujú usporiadaný životný, učebný a pracovný priestor, ktorý im umožní osobný kontakt v dialógu, a tým trvalé a usporiadané sebarozvíjanie." (Ertle,Neidhardt, in.Klein a kol., 2001, s.226)
Emocionálna sféra (B), ktorá je prítomná vo vzájomnom vzťahu k blízkej osobe, priaznivo pôsobí na otvorenie genetických dispozícii recipročného mechanizmu správania, ktoré v počiatočnej fáze sa prejavujú citom spolupatričnosťou. Prostredníctvom iných a spolu s nimi sa môže jedinec úspešne zorientovať v rôznych sociálnych situáciách, osvojovať si názory, postoje, hodnoty a formovať si životnú filozofiu.
Poznávacie (kognitívne) funkcie, ktoré sú nositeľmi sociálnych noriem a morálnych hodnôt (C), môžu mať trvalé zakotvenie práve v emocionalite. Pocity sa predvedome priamo dotýkajú identity, skôr než si to človek uvedomí. Sebavedomie má hlbokú nevedomú podstatu, uvedomenie si seba samého je len jeho zábleskom.
Ak určité sociálne hodnoty prejdú cez emocionálnu sieť, stávajú sa pevným spojovadlom medzi jednotlivými zložkami obsahu psychickej štruktúry osobnosti. Dávajú identite osobnosti určitú stabilitu. Tu vidíme príčiny toho, prečo určitá skupina mladých jedincov (spočiatku je to len ontogenetická záležitosť) si pevne stojí za určitými názormi (i keď spočiatku navonok nekriticky prevzatými). Pri oponovaní napriek predostieraným logickým argumentáciám nechce od nich upustiť. Prisvojené názory, presvedčenia sú tým stavebným materiálom, ktorý dáva pocit seba samého. Čím sú názory a postoje jedinečnejšie (extrémnejšie), tým je pocit výnimočnosti identity ešte výraznejší, a preto je častokrát správanie tvrdohlavejšie. U detí a mladistvých ide o prirodzený prejav ontogenetického procesu dozrievania (hoci niekedy sa človek bezradne chytá za hlavu z prejavu "puberťáka"), avšak u kriminálnych recidivistoch má takéto správanie trvalý charakter. Prípadná zmena postojov je len účelová, vyprchá pominutím dôvodu. Emocionálne zakotvenie nového poznania a vytvorenie postojov (kognitívna funkcia) je nemožná, pretože emocionálna stopa v identite osobnosti sa v období dozrievania (imprintingu) nevytvorila, nanajvýš sa vytvoril účelový pocit spolupatričnosti. Tu musíme upozorniť, že takýto jedinci sú schopní empatického vhľadu do prežívania iných, ktorý môžu dôvtipne zneužívať bezohľadne vo svoj prospech. Je však kategória kriminálnych recidivistov, ktorým imprintingom sa emocionálna stopa zaniesla nevhodným obsahom. U týchto jedincoch je možná zmena v ich psychickej štruktúre cieleným programom špecifického zaobchádzania a sú schopní dokonca trvalejšieho prosociálneho správania (Kozoň, 1987).
Poruchy správania vznikajú podľa našich praktických zistení tým, že podmienky prostredia sociálnej slobody, emocionálnej sféry a morálnych hodnôt pre prirodzený vývin osobnosti nevytvárali v danom období vhodný vzájomný pomer stretu s identitou osobnosti. Uvedené podmienky môžeme považovať za vrcholky trojuholníka A-B-C (obr.1), ktoré nemusia byť od seba ideálne vzdialené. Dôležité je, aby ich pramene vplyvu ústili v osobnosti, mohli byť v ťažisku adresné, rozvíjali, uhládzali, sústavne korigovali osobnosť v kognitívnej, emocionálnej a autoregulačnej oblasti k vyzretejším hodnotám prejavu konatívnej zložky osobnosti. Osobnosť a jeho identita má byť dynamickým ťažiskom uvedeného trojuholníka. Trocha zložito napísané. Jednoduchšími slovami ide o taký spôsob výchovného pôsobenia (zaobchádzania), kde jedinec na základe pociťovania (spočiatku u bábätka somatického cez pocit tepla, sucha, nasýtenosti, polohovania, pravidelného biorytmu, jemného telesného stimulovania, čo však zostáva potrebou aj u dospelého) diagnostikuje realitu pre svoj cielený prejav voči okoliu. Jedinec sa postupne učí získavať a ponúkať spätnú väzbu protihodnotami, a tým chápať nielen svoje potreby, ale aj potreby iných, rešpektovať stanovené pravidlá súžitia, uvedomovať seba nielen ako prijímateľa, ale aj tvorcu trvalejších hodnôt. Podľa H. Hartmanna (E. a R. Blanckovi, 1993, s.24) "dieťa so svojimi aparátmi vybavené na adaptáciu vstúpi do systému recipročných vzťahov, v ktorých jeho vlastné regulatívne systémy umožnia adaptívne služby, a to nielen pre neho samého a jeho prostredie, čo si vyžaduje ďalšie adaptívne prispôsobenie, ktoré vytvára nové konfigurácie a rovnováhu. V tomto kruhu vzájomných výmen ani najefektívnejšie formy adaptácie na realitu nemusia zaručiť, že prispôsobenie bude optimálne." Tu je potrebné, aby nastúpil systém prehodnocovania a našlo sa pre zúčastnených kompromisné riešenie. Tento systém však potrebuje stálosť identity, ktorý je u mladistvých v stave utvárania.
Vrcholky trojuholníka A-B-C nemusia byť od osobnosti ideálne vzdialené. Dôležité je, aby sa ich vplyvy vzhľadom na stav a potreby osobnosti stretali vo vhodnom pomere. Napríklad pri najťažšej forme poruchy správania u dospelého jedinca (Typ ABC - pozri tabuľku) sa sociálne prostredie vyznačuje neprimeranou sociálnou slobodou (voľnosťou) vzhľadom na vek a celkové dispozície jednotlivca, ako aj chladnou emocionálnou sférou a morálnou nediferencovanosťou či spoločensky nepreferovanou hodnotovou orientáciou, je správanie regulované z vonka pod hrozbou sankcií. Pri vhodných okamžikoch prichádza k upokojovaniu ich potrieb bezohľadne voči iným. Špecifické zaobchádzanie pre takto psychicky štruktúrovanú dospelú osobnosť má veľmi zúžené ohraničenie. Poruchy správania kriminálneho charakteru sa môžu obmedziť vyhradením ich pohybu v sociálnom prostredí, ktoré by malo byť sústavne kontrolované s hodnotením správania, ako aj prítomnosť medikamentóznej terapie drogovej závislosti a tlmenie pudových potrieb. Celé úsilie špecifického zaobchádzania môže byť tak nanajvýš orientované na monitorovanie správania. Pri prejave odklonu od spoločenských noriem je potrebná okamžitá sankcionovaná reakcia za ich porušenie s nahradením spôsobenej škody. Zločin sa nemá oplatiť, aby bol zločinec ziskový. Zaobchádzanie je orientované na vedomé zložky osobnosti a formálne vytváranie dynamických stereotypov požadovaného správania.
Typ poruchy správania | Výchovný nedostatok sféry podmienok vplyvu | Najviac postihnutá oblasť osobnosti | Vývin poruchy správania | Intervencia |
---|---|---|---|---|
A | Príliš veľká alebo nedostatočná sociálna sloboda | Emocionálna,(adjustačná) | Neurotický | Psychiatrická, psychologická, psychoterapeutická |
B | Nedostatočná (chladná) emocionálna obklopenosť alebo prílišne emocionálne zahŕňanie | Emocionálna,(regulačná) | Psychopatický,sociopatický | Psychiatrická, psychoterapeutická, špecifické zaobchádzanie |
C | Nediferencovaná alebo spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia | Kognitívna, (adjustačná) | Asociálny | Pedagogická, nápravná výchova |
AB | Veľká sociálna sloboda a emocionálna chladnosť | Emocionálna, adjustačná | Simplexný | Psychiatrická, špecifické zaobchádzanie |
AC | Veľká sociálna sloboda a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia | Emocionálna, adjustačná, kognitívna | Sociopatický | Špecifické zaobchádzanie, nápravná výchova, psychiatrická |
BC | Emocionálna chladnosť a spoločnosťou nepreferovaná morálna hodnotová orientácia | Emocionálna, kognitívna,(regulačná) | Antisociálny | Nápravná výchova, špecifické zaobchádzanie, psychiatrická |
ABC | Neprimeraná sociálna sloboda, emocionálna nedostatočnosť a odlišná morálna hodnotová orientácia | Kognitívna,emocionálna,regulačná, adjustačná | Kriminálny | Nápravná výchova, špecifické zaobchádzanie, psychiatrická |
Situácia u delikventného mladistvého s týmto typom poruchy správania ABC je síce ešte iná ako u dospelého, ale má pri špecifickom zaobchádzaní obmedzenia. Takýto adolescent je pre osobnostnú plochosť emocionálne neprístupný, kognitívne uzavretý len na naplnenie egoistických potrieb, ktoré mu poskytujú okamžité potvrdenie seba samého. Preto prostriedky zaobchádzania môžu byť špecifické tým, že oslovia priamo identitu osobnosti mladého delikventa cez jeho nevedomie, napr. metódami foriem zážitkovej terapie (pedagogiky), a tak zvnútra jeho osobnosti cez tento zážitok vytvoriť pozitívnu citovú skúsenosť ešte skôr než príde k jeho vymazaniu obranným mechanizmom kognitívneho systému vlastných asociálnych hodnôt. Je tak ohromený, zaskočený atmosférou situácie, že sa zablokujú vedomé zložky. Veľmi dôležitú rolu tu zohráva čas, pretože pedagogickým majstrovstvom sa v zlomku sekundy ponúkne možnosť, aby si delikvent interpretáciou svojho príjemného zážitku veľkosti, významnosti, dôležitosti seba (JA) pozitívne potvrdil v sociálnej skupine, ktorá je v tej chvíli nositeľkou prosociálnych hodnôt a tieto pre neho nové hodnoty s emocionálnym nábojom racionálne zdôvodnil (pozri tiež Klein a kol., 2001).
Ak vychádzame z tvrdenia D. Hauserovej a W. Greveho (Kozoň, 2005, s.30), že pokiaľ delikvencia u mladistvých predstavuje dlhodobú a hlboko siahajúcu chybu v ontogenéze, je možné očakávať úspechy v intervencii tým skôr, čím včaššie a intenzívnejšie sa pristúpi k primeranému špecifickému zaobchádzaniu. Vek adolescencie v tomto prípade je vhodným časom k náprave správania, avšak len v takej miere, do akej sú aktuálne dostupné intervencie prispôsobené k zastaveniu či korekcii hlboko spočívajúceho chybného vývinu. Uvedení autori vychádzajú z toho, že ontogenéza delikventných adolescentov nie je ešte ukončená, ale je aj pred ukončením veľmi citlivá. V tomto zmysle M. Karašinský a M. Buricová (2005) prinášajú z terapeutickej praxe poznatok o tom, že "adolescencia vo zvlášť senzitívnej vývinovej fáze ponúka vhodný okamih na korekciu zvykov a správania. Popri realistickom zvážení a následne cielene vybraných terapeutických opatreniach môžu sa do určitej miery zadržať, prípadne upraviť základné vývinové chyby. Práve u delikventných mladistvých na rozdiel od dospelých, treba brať do úvahy vývinový interval a rozšíriť chránený cvičný priestor na vyvolanie väčšej behaviorálnej odpovede."
Pre penitenciárnu prax to znamená, že je ešte otvorený priestor pre utváranie identity, pre ktorú sú dôležité pocity stálosti uprostred neustálych zmien vo vzťahoch, ktoré produkuje prostredie. Túto stálosť môžu zabezpečiť zmysluplné každodenné činnosti, ktoré sú stanovené jasnými pravidlami pri napĺňaní ich obsahu so spätnou väzbou v atmosfére vzájomnej dôvery, pohody s pocitmi bazálneho bezpečia, istoty. Túto poskytuje dospelá autorita v prostredí, kde ozrejmuje rôzne situácie, ich význam a sama o sebe je vzorom socializácie pre nevedomú identifikáciu. Každým objasnením, vysvetlením dáva pocit istoty a stálosti svojho presvedčenia, konkrétnych postojov na možné ich prijatie adolescentom a svojím spôsobom aj praktickú metodiku efektívnejšej komunikácie na nevedomej úrovni. "Vlastný sebaobraz je ďalej konfrontovaný s obrazom sebaideálu vyformovaného podľa pozitívne hodnotených autorít a predurčuje smerovanie a ciele osobnostného rastu človeka. Preto nie je zanedbateľné aké autority sú v tomto období k dispozícii." (Zimmermannová, Kačáni 2005) Pre ontogenetické dozrievanie psychickej štruktúry osobnosti delikventného mladistvého sú otvorené dvere práve v možnostiach v oblasti modelovania pravej identity cez sebadôveru a sebavedomie mladistvého preobsadením vhodného identifikačného vzoru autority dospelého, ktorý vzbudzuje dôveru. Dnu do sveta adolescenta sa dá vojsť len s nezištným podarúnkom, ktorý presvedčí to najhlbšie sebacítenie úprimnosťou, že je akceptovaný ako skutočná bytosť bez morálneho hodnotenia. Uchopenie takto inkorporovanou autoritou, ktorá slúži ako dočasne zástupná identita a podpora pri sebaakceptácii svojho obrazu (ide o bolestivý proces) dáva priestor pre utváranie zdravej sebadôvery, pocitu vlastnej hodnoty a vznik pravého sebavedomia s prehodnotenými sociálnymi hodnotami. Pri špecifickom zaobchádzaní s mladistvým odsúdeným počas výkonu trestu odňatia slobody sú cesty rozmanité, ako sa dostať do dôverujúceho vzťahu s delikventným adolescentom. D. Hosserová a W. Greve (Kozoň, 2005, s.29) však upozorňujú na individualizáciu zaobchádzania, pretože multimodálne programy zacielené na správanie a riešenie problémov sú výrazne efektívnejšie ako nešpecifické, nezacielené a introspektívne orientované rozhovorové a skupinové koncepty.
Môžeme si to názorne predstaviť prostredníctvom modelu identity osobnosti (obr.2). Identita osobnosti adolescenta je formovaná na jednej strane cez oblasť nevedomia osobnosti, kde v atmosfére prostredia emocionálne prežíva ľúbezné a neľúbezné pocity, ktoré sú základom pre prejavenie jeho chcenia. Práve atmosféra výchovného prostredia u delikventnej mládeže nedávala v detstve proporcionálne vyvážené diferencované pocity, podľa ktorých by sa mohla nefalšovane orientovať. Výsledkom nemôže byť zdravá sebadôvera, ktorá čerpá zdroje z emocionálneho aparátu. Navonok sa osobnosť prejavuje zníženou ctižiadosťou a ašpiráciami, ktoré sú jednoduché, živelné a krátkodobé. Sú bez sociálnych hodnôt. Utváraná identita osobnosti čerpá morálne hodnoty z druhej strany cez vedomie. Zmyslové poznanie a myslenie dáva cieľasmernosť, väčšiu možnosť vlastnej voľby v rozhodnutiach a formou sebavedomia sa premieta do životnej filozofie. Jeho kvantitatívna nevýhoda voči nevedomiu je v tom, že naše aktuálne vedomie má k dispozícii len veľmi malú časť informácií (0,1%) aj z dôvodu, že je blokovaná emóciami (pozri napr. Damasio, 2000).
Pri rozhovoroch s mládežou s poruchami správania sa môže človek dozvedieť, že vedia navonok prezentovať spoločnosťou preferované hodnoty, ale ich presvedčenie sa vzťahuje k vlastným skúsenostiam s dospelými, prezentovanému správaniu mediálnych hviezd, zvažovaniu situačnej výhodnosti. To sa odráža v ich správaní. V podstate vedia síce rozlišovať sociálne hodnoty navonok, avšak s tým, aké momentálne výhody môžu mať z toho pre seba. Sú to ich skúsenosti, ktoré sa odrážajú v spôsobe nazerania na svet. Nie sú náhodné. Podľa L. Fehérovej a kol. (2005) "väčšina tejto mládeže pochádza z prostredia disharmonickej rodiny, v ktorej absentujú pozitívne vzory správania. Vplyv nevhodného rodinného prostredia, nevhodný rodičovský vzor pre dieťa je častým ukazovateľom problémového správania, niekedy vyústi až k delikventnému správaniu." J. Bullová (2005) vidí vo výkone trestu odňatia slobody u mladistvého delikventa, že "problém možnosti jeho resocializácie a ovplyvnenia potenciálnej recidívy spočíva hlavne: v postoji k sebe samému (sebaponímanie, sebahodnotenie, sebaúcta...), v postoji k trestnému činu (miera pocitu viny a tomu odpovedajúci pocit oprávnenosti trestu) a v motivácii k zmene". Obidva citované odkazy naznačujú, že kognitívna oblasť delikventného adolescenta je citovo obsadená nevhodným vzorom autority, v postoji k sebe je veľmi neistá, v prejavoch správania nekritická, a preto bez hlbšej motivácie k zmene.
Tézy Edith Jacobsonovej (G. a R. Blanckovi, 1993, s.42) nám poskytujú vysvetlenie, že internalizovaný hodnotový systém pomáha udržať identitu osobnosti, a tým sa poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej energie. Reguluje sebahodnotenie tým, že udržuje harmóniu medzi morálnymi kódmi a sebapresadzovaním. "Ďalšou univerzáliou je obava z pocitov viny a snaha uniknúť im. Hoci morálku možno pestovať rôznymi typmi výchovy, je nepredstaviteľná bez vrodenej schopnosti cítiť sa previnilo." (Popper, 2004, s.7) Ide o funkčnú jednotku s biologickými základmi, ktorá reguluje správanie podľa internalizovaných etických princípov. Nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj identifikáciou. Najskôr s matkou, neskoršie s mužskou autoritou otca. Pretože tieto vzory autorít boli z hľadiska formovania identity u delikventnej mládeže nefunkčné, napr. psychologickou depriváciou stabilne milujúcej matky, neagresívneho chápajúceho otca, ako aj sociálnou depriváciou morálnej sféry hodnôt a celkovej úzkostnej emocionálnej atmosféry v rodine s permanentnými pocitmi neistoty, ich identita je nejasná, nemá ani pevné zakotvenie. Aj napriek týmto neblahým okolnostiam vidí liečebný pedagóg F. Klein u mládeži s poruchami správania možnosti v priaznivej podmienke na napodobňujúce učenie, keď zástupná autorita dospelého ako model, ktorá má veľkú príbuznosť s identitou delikventného adolescenta, dáva možnosť identifikácie s modelom a pocit dobrovoľnosti, pokiaľ ide o prijatie alebo odmietnutie komplexných spôsobov konania pozorovaných na modeli. Tieto podmienky poukazujú emocionálne zladenú atmosféru, v ktorej sa môžu pomocou napodobňujúceho konania rozvíjať žiadúce spôsoby správania (Klein a kol., 2001, s.121).
Zovšeobecnenie našich poznatkov z praxe s psychologickým poradenstvom a psychoterapiou s maladjustovanou mládežou na trhu práce nás vedú k vyjadreniu, že nevyzretosť identity delikventných adolescentov sa v mnohom podobá na psychosociálne deprivovanú identitu dlhodobo nezamestnaných, ktorí začali fungovať na náhradne zdroje a po ich vyčerpaní prichádza k zmiznutiu pôvodnej funkčnosti identity osobnosti. Častokrát bez náhrady. Delikventní adolescenti po prekročení obdobia detstva ako keby sa stále orientovali vo vzťahoch s takouto náhradnou identitou, tá pravá identita dospelého stojí nedosiahnuteľne bokom vzdialená v zálohe. U delikventného adoslescenta ide o tieto prejavy dysfunkčnosti identity osobnosti:
Tak ako má možnosť delikventný adolescent v procese sociálneho učenia sa identifikovať s modelom dospelého, my zasa ponúkame pre odborníkov model funkčného dizajnu ideálneho sociálneho správania (obr.3). Tento model poskytuje nahliadnutie na možnosti identifikácie problémových okruhov poruchy správania vo vzájomnom vzťahu vzhľadom na potreby penitenciárneho zaobchádzania spoznaním identity osobnosti delikventného adolescenta v jej dynamických vzťahoch. Ide o vnútornú vzájomnosť, ktorá je tvorená atmosférou prostredia, ujasnenou perspektívou sebauplatnenia, vzťahmi vzájomnej pozitívnej akceptácie a kooperácie medzi vrstovníkmi a ostatnými jedincami society a spätnou väzbou o výsledkoch sociálneho správania s jej pozitívnym a primerane negatívnym hodnotením.
Vzájomnosť identity adolescenta predstavuje interakčný priestor osobnosti adolescenta so zvnútornenými vzťahmi reálnych a ideálnych vzťažných osôb a tvorí spätnú väzbu pre sebarozvoj identity ako prirodzenej potreby, ktorá je zdrojom kreatívneho uchopenia reálnych možnosti pre sprítomnenie nových vízií. Vzájomnosť identity má nevedomo-vedomý cielený výstup ako prejav vôle - odvahy s podporou citu spolupatričnosti a kooperácie, vedomou cieľasmernosťou a napĺňanou spoločenskou ctižiadostivosťou, pretože "odvaha je len jedna stránka pocitu vzájomnosti" (Jung, 1995, s.134). Potom môže byť na druhej strane efektívne využívaný mechanizmus reciprocity (táto osobnostná genetická danosť je dotvorená socializáciou), kde výsledok prejaveného vôľového konania a odvahy je v priamom kontakte s cítením. Stručne povedané, že vzájomnosť identity adolescenta je tvorená /1/ ctižiadostivosťou a ašpiráciami sebauplatnenia, /2/ ujasnenou perspektívou sebauplatnenia vo svojich víziách budúcnosti osobného života, ktorá je riadená morálnymi zásadami /3/ citom spolupatričnosti a kooperácie k ostatným jedincom a /4/ spätnou väzbou pozitívneho hodnotenia svojho spoločenského správania.
Cítenie je základom pre spolupatričnosť s jedincami a tvorí v procese penitenciárneho zaobchádzania efektívnu spoluprácu a kooperáciu s inými a prejavuje sa lojalitou voči societe.
Ctižiadosť a ašpirácie majú endogénny základ v neurohormonálnom systéme človeka. Endogénne podmienené vrodené jadro osobnosti je rozhodujúco formované počas ontogenézy do rôznych kvalitatívno-kvantitatívnych podôb.
Vízie sú naformulované vzdialenejšie predstavy ideálu. Prostredníctvom identity nositeľa je oblasť nevedomia podnecujúcim stimulom formulovania vlastných vízií. Obdobne aj anticipácia (intuícia) sa v oblasti vedomia podieľa na modelovaní budúcnosti a dáva víziám reálnu podobu, vytvorená životná filozofia dáva stabilnú orientáciu.
Vôľa - odvaha je konatívnym produktom ako výslednica vzájomnosti identity adolescenta v sociálnom správaní.
Cítenie (cit s inými ako spolupatričnosť a kooperácia vo vzťahoch ako vyššia forma) je dostredivou silou osobnosti. Prebieha po povrchu a aj v útrobách psychickej štruktúry osobnosti, dokonca je ňou presiaknutá každá čiastočka celého tela. Vôľa je odstredivým výsledkom dynamického procesu konatívnej oblasti fungovania osobnosti ako jej výkonová zložka. Prejavuje sa v sociálnom správaní schopnosťami a spôsobilosťami. Vzťah medzi faktormi cítenia a vôle, ktorý dáva k životu potrebnú energiu, dynamiku, je však zakotvený na dvoch póloch osobnosti. Jedným pólom je nevedomie prezentované ctižiadostivosťou, ašpiráciami a sebadôverou, na opačnej strane je to vedomie s ideálmi, víziami, morálkou a sebavedomím. Vo vnútri je vzájomnosť tohto všetkého, jadro osobnosti, jeho identita.
U mnohých delikventných adolescentov sú poruchy správania spájané s ich otvorenou agresiou. Difúzna identita nemôže zachytiť vnútorné napätie, umožniť precítenie, dať im mravné hodnoty, aby sa takto prejavená agresia prirodzeným spôsobom zmenila v prosociálne skutky. Môžeme si to vysvetliť tým, že agresia u človeka nestráca na sile, ale práve v rozvinutej psychickej štruktúre osobnosti stráca na istote prejavu, čo s pocitmi spolupatričnosti sa udržiava v medziach sociálnych noriem. V každom prípade v inštitucionálnom zaobchádzaní treba brať do úvahy (Klein a kol.,200, s.216), že "pretrváva vystupňovanie agresivity pri nedostatočnom priestorovom odstupe človeka k človeku, keď to trvá príliš dlho, a keď je príliš málo možností na prechodnú izoláciu". Odborníci z penitenciárnej praxe M. Zimmermannová a P. Kačáni (2005) poznamenávajú: "Nepríjemné emocionálne prežívanie môže smerovať k niekoľkým spôsobom správania, ktorými sa jedinec pokúša znovu nastoliť vnútornú rovnováhu... Znamená to, že kedykoľvek, keď je osobe znemožnené dosiahnuť cieľ, o ktorý usiluje dochádza k vyvolaniu agresívneho pudu, ktorý smeruje správanie k zničeniu objektu alebo osoby, ktorá frustráciu spôsobuje. Ak si osoba neuvedomuje jasne zdroj frustrácie, hľadá objekt, na ktorom by si pocit zlosti vybila. Správanie môže smerovať voči nevinnej osobe alebo objektu."
Ak chceme sa venovať individualizovaným prístupom pri špecifickom zaobchádzaní s delikventným adolescentom, treba riešiť napätie a agresiu, ktoré vnikajú v skupine, medzi skupinami a v inštitúcii. Mnohí autori, ako aj skúsenosti z penitenciárnej praxe, sa zhodnú v tom, že pravidelné uskutočňovanie inštitucionalizovaného športu svojím rituálom, stanovenými pravidlami fair play, vedie k zmenšeniu agresívno-deštruktívnym sklonom adolescetnov, nie preto, že bol ponúknutý ventil pre pudové odreagovanie, ale preto, že sa zvýšila sebaúcta, pretože vedenie inštitúcie ako autorita sa zaujíma o nich. Práve potreba sebaúcty môže byť hnacou silou pre nadviazanie vzájomne dôverujúceho vzťahu s dospelou autoritou.
Podľa S. Freuda pocit viny nie je však následkom nezákonného správania, ale je hlbinným motívom. Inak povedané, pocit viny nenasleduje po trestnom čine, ale najskôr mu predchádza (Baratta, 1995, s.31). Z hlbinnopsychologického hľadiska sa agresívne zložky premietajú do pocitov viny. Tieto pocity viny s vyformovaným morálnym obsahom usmerňujú konanie človeka, aby neprišlo k deštrukčnému prejaveniu agresie. Je to anjel strážny - svedomie. Aká je historická skúsenosť delikventného adolescenta s overovaním si seba samého v ranom detstve? R.D. Laing (2000, s.40) uvádza, že "nielen dospelí vidia deti ako skutočne biologicky životaschopné jednotky, ale deti samé si overujú ako úplne, skutočné a živé osoby a súčasne overujú ostatné ľudské bytosti ako skutočné a živé. To sú sebapotvrdzujúce skúsenostné údaje." Ak sa delikventný adolescent sebapotvrdzuje pudovou, agresívnou formou, bez možností (pre neschopnosť) sublimácie úzkosti, prichádza vyrovnávanie superpozičného stavu. "Ak niekoho niečo bolí, mňa to nebolí. Je to niečo opačné, než som Ja prežíval v detstve a čomu sa chcem vyhnúť teraz, lebo teraz mám na to príležitosť... Tým, že Ja spôsobujem nepríjemné stavy niekomu inému, vyhnem sa vlastným nepríjemným pocitom, a tým mám celý proces svojho bytia pod kontrolou." Čo by tomu mohlo zabrániť, je pocit viny. Odčinenie tohto pocitu viny kajaním znamená útrpnú cestu k príliš vzdialenému cieľu k pravej identite osobnosti. U delikventného adolescenta, ktorý má pudové a agresívne sily pod určitou kontrolou, si môže po strete s realitou jeho difúzna identita formálne osvojiť inú identitu, pre vonkajší svet falošnú identitu podvodníka. Nie pre seba samého. Takto sa dokáže pozerať na svet očami iného, a tým získava kontrolu nad situáciou. Ide o hraničnú (borderline) poruchu osobnosti s dyfúznou identitou. Pretože vnútorný priestor psychickej štruktúry osobnosti je pod stálou anxiozitou, hrozí, že nenaplnené túžby po absolútnom šťastí sa premenia zo závisti na nenávisť voči všetkým... V takejto psychickej štruktúre osobnosti s falošnou identitou nemôže vzniknúť pocit viny... a keď, tak sú to účelové "krokodílie slzy" ľútosti na sebou.
Sociologický výskum nemeckej generácie mladých prináša mnohé poznatky, ktoré majú zovšeobecnenie aj pre delikventných adolescentov. "Človek by mal žiť svoj život a byť šťastný, keď nie je obťažovaný zvonka." (Zinnecker, 2005, s.7) Toto krédo mladej generácie sa dá pretransformovať do penitenciárneho prostredia prostredníctvom špecifického zaobchádzania, ktoré ako súčasť osobitných výchovných postupov má možnosť neobťažovať, pomôcť hľadať identitu, utvárať identitu, vytvárať rovnováhu identity v psychickej štruktúre osobnosti delikventného adolescenta. Obdobne s takýmto prístupom pri "misijnej činnosti" je možno osloviť delikvenciou ohrozeného adolescenta priamo v rôznych subkultúrach mládeže a umožniť zmenu sociálnopatologického priebehu správania poskytnutím novej prosociálnej skúsenosti. Špecifické zaobchádzanie sa stáva jedným z účinných prostriedkov prevencie kriminality mládeže.
Článok pojednáva o zaobchádzaní s cieleným špecifickým obsahom so zameraním na pozitívnu zmenu delikventného správania, ktorá je možná nielen u odsúdených adolescentov. Poukazuje sa na jednoduchý spôsob diagnostikovania charakteru poruchy správania. Autor predstavuje model identity osobnosti s jeho stránkami vo vzťahu k difúznej identite osobnosti delikventného adolescenta. Čitateľ sa tiež dozvie o význame agresie v procese utvárania identity, či o pocite viny ako testu pravosti identity. Špecifické zaobchádzanie je účinným prostriedkom prevencie kriminality mládeže.